
Liečba má pomáhať udržiavať glykémiu v individuálnom cieľovom rozmedzí, predchádzať komplikáciám a podporovať kvalitu života. Pri výbere liekov sa zohľadňuje aj hmotnosť, funkcia obličiek, srdcovo-cievne ochorenia a riziko hypoglykémie.
Základom farmakoterpie DM 1.typu je inzulín. Okamžite dokáže znížiť hladinu krvného cukru, z pohľadu dlhodobej kontroly dokáže znížiť HbA1c o viac ako 2,5%. Od svojho objavenia v roku 1921 Frederickom Bantingom a Charlesom Bestom prešiel významným vývojom – od prvej izolácie z pankreasu psa cez priemyselnú izoláciu z pankreasov bravčového a hovädzieho dobytku až po biosyntetickú prípravu humánneho inzulínu na geneticky upravených kolóniách baktérií Escherichia coli alebo kvasiniek Saccharomyces cerevisiae. Dnes sa v liečbe DM vzhľadom na lepší farmakologický profil s obľubou používajú inzulínové analógy pripravené malou úpravou zloženia aminokyselín v peptidovom reťazci inzulínu, čím je možné dosiahnuť žiadané vlastnosti (nižšia variabilita účinku, rýchlejší nástup účinku, dlhodobejšie pôsobenie, nižšie riziko hypoglykémie).
Inzulín a jeho analógy sa aplikujú injekčne, subkutánne (pod kožu) alebo vo výnimočných prípadoch u hospitalizovaných pacientov intravenózne (do žily), prostredníctvom inzulínových striekačiek, ale dnes častejšie inzulínových pier alebo automatických inzulínových púmp. Vývoj inhalačnej formy podávania inzulínu bol zastavený pre nízku účinnosť a riziko najmä lokálnych nežiaducich účinkov. Podkožne podávaný inzulín sa aplikuje optimálne do oblasti brucha v prípade krátkodobo pôsobiacich inzulínov (rýchlejšie vstrebávanie), v prípade strednodobo a dlhodobo pôsobiacich inzulínov do stehna alebo sedacieho svalu (pomalšie vstrebávanie). Je vhodné vyhnúť sa stvrdnutým, začervenalým, opuchnutým alebo bolestivým miestam, ako aj okoliam bradavíc, materských znamienok a jaziev. Aplikácia do ramena a predlaktia nie je vhodná, pretože rýchlosť vstrebávanie je výrazne ovplyvnená pohybom a záťažou horných končatín.
Inzulín sa pri príliš vysokých alebo nízkych teplotách môže znehodnotiť. Dlhodobo by mal byť uložený pri teplotách +2 až +8°C (v chladničke), nesmie zamrznúť. Pri izbovej teplote vydrží inzulín 1-2 mesiace, v letných mesiacoch sa však odporúča nenechávať ho na priamom slnku alebo pri extrémnych teplotách a prenášať napríklad v termoske.
Typy inzulínov:
Inzulíny a ich analógy pôsobiace krátkodobo
- ľudský inzulín – začína pôsobiť za 30 min., maximum účinku dosahuje za 2-4 hod., pôsobí 6-8 hod. (Insuman Rapid, Humulin R, Actrapid)
- inzulínové analógy – ich výhodou je rýchlejší nástup účinku (do 15 min. s maximom okolo 60 min.) a rýchlejšie odoznenie účinku (4-5 hodín). Patrí sem inzulín lispro (Humalog), inzulín aspart (NovoRapid) a inzulín glulizín (Apidra)
Inzulíny a ich analógy pôsobiace strednodobo
- ľudský inzulín – začína pôsobiť za 60 min., maximum účinku dosahuje za 4-6 hod., pôsobí 10-12 hod. (Insuman Basal, Humulin N, Insulatard)
Kombinácie krátkodobo a strednodobo pôsobiacich inzulínov a ich analógov
- ide o zmesi zložené z roztoku krátkodobo pôsobiaceho inzulínu a kryštalického inzulínu so strednodobým pôsobením, číslo pri označení zvyčajne zodpovedá percentuálnemu obsahu krátkodobej zložky
- ľudský inzulín – Insuman Comb 25 – 25% krátkodobo pôsobiaceho inzulínu a 75% kryštalického protamín inzulínu, Humulin M3 – 30 % rozpustného inzulínu a 70 % izofáninzulínu
- Inzulín lispro – Humalog Mix 25, Humalog Mix 50 obsahujú inzulín lispro a suspenziu inzulínu lispro izofán s predĺženým účinkom, číslo udáva podiel rýchlo účinkujúcej zložky,
- Inzulín aspart – NovoMix 30 obsahuje inzulín aspart a dlhodobo pôsobiaci protamínom-kryštalizovaný inzulín aspart v pomere 30/70.
Inzulíny a ich analógy pôsobiace strednodobo
- inzulínové analógy pôsobiace 24-48 hodín, výhodou je tiež bezvrcholový priebeh a dlhodobo stabilná dávka inzulínu, čo napodobňuje bazálne vylučovanie inzulínu v tele
- Inzulín glargín – Lantus, Abasaglar, Toujeo 300
- Inzulín detemir – Levemir
- Inzulín degludek – Tresiba (pôsobí až 48 hodín)
- inzulín degludek a liraglutid (GLP-1 analóg) – Xultophy
Podávanie inzulínu u diabetikov 1.typu je absolútne nevyhnutné. Dnes sa inzulín častejšie používa aj pri DM 2. typu, nielen pri zlyhaní inej liečby. Vzhľadom na svoj výrazný účinok na glykémiu dokáže rýchlejšie navodiť prirodzené hladiny cukru v krvi, jeho včasné podanie dokáže znížiť riziko chronických komplikácií diabetu, jeho dávka sa dá jednoducho prispôsobiť potrebám pacienta, má minimum kontraindikácií a tiež priaznivé účinky na ďalšie biochemické parametre.
Podávanie inzulínu prebieha spravidla podľa ustálených režimov:
-
intenzifikovaný režim pri DM1 a DM2
- podávame strednodobo a dlhodobo pôsobiace inzulíny alebo ich analógy (1-2x) + 3x krátkodobo pôsobiaci inzulín alebo jeho analóg 20-30 min. pred jedlom. Pri tomto režime je potrebný častejší príjem potravy (aj 5x denne), používame ho tiež pri pomalšom vyprázdňovaní žalúdka
- podávame 3 x krátkodobo pôsobiaci inzulínový analóg – režim je vhodný pri pracujúcich (jedlo 3xdenne)
-
bazálny režim pri DM2
- podávame dlhodobo pôsobiaci inzulínový analóg najlepšie 1x denne pred spaním
-
intenzifikovaný režim pri DM2
- režim BAZAL PLUS (dlhodobý + krátkodobý inzulínový analóg)
- režim BAZAL BOLUS (dlhodobý + 3xkrátkodobý inzulínový analóg)
Ide samozrejme o schematické režimy, dávkovanie sa vždy upravuje zdravotnému stavu a špecifikám pacienta. Liečba začína zvyčajne dávkou 0,4 IU/kg/deň u väčšiny pacientov, pri obéznych pacientoch sa dávka zvyšuje na 0,5-0,7 IU/kg/deň, pri riziku hypoglykémie je odporúčaný opatrnejší postup s dávkovaním 0,3 IU/kg/deň. Následné úpravy závisia od odpovede pacienta a prítomnosti ďalších faktorov a mali by byť vždy konzultované s lekárom!
Perorálne antidiabetiká (PAD)
sú látky znižujúce hladinu glukózy v krvi. Ich účinok je závislý na inzulíne, samotné teda nemôžu byť použité u diabetikov 1.typu. Z poznania metabolizmu glukózy si ľahko odvodíme, ako a kde všade môžu znižovať hladinu krvného cukru a zvyšovať prísun glukózy do buniek:
- zvyšovaním citlivosti buniek na inzulín účinkujú inzulínové senzitizátory,
- biguanidy – metformín
- tiazolidíndióny (glitazóny) – rosiglitazón, pioglitazón
- zvýšením uvoľňovania inzulínu z β-buniek pankreasu pôsobia inzulínové sekretagogá
- deriváty sulfonylmočoviny – glibeklamid, gliklazid, glimepirid, glipizid a iné
- deriváty meglitinidu (glinidy) – repaglinid
- inkretínové mimetiká
- znižovaním vstrebávanie glukózy z čreva pôsobia inhibítory črevných glukozidáz,
- akarbóza a miglitol – znížením aktivity enzýmov (alfa-glukozidáz) potrebných na štiepenie zložitých cukrov znižujú ich vstrebávanie v tenkom čreve. Dnes sa už nepoužívajú vzhľadom na nižšiu účinnosť a nepríjemné nežiaduce účinky (hnačka, nadúvanie)
- glukuretiká zvyšujú vylučovanie glukózy močom
- gliflozíny (SGLT2 inhibítory) – dapagliflozín, kanagliflozín a empagliflozín.
Metformín
je jedinou v súčasnosti používanou látkou zo skupiny biguanidov. Podľa aktuálnych odporúčaní je základným liekom pre liečbu diabetu 2.typu a mal by byť podávaný čo najskôr po stanovení diagnózy. Jeho výhodou sú dlhodobé skúsenosti s používaním, dokázaná účinnosť (pokles glykovaného hemoglobínu o 1,5 – 2 %) a nízke riziko prírastku na hmotnosti (skôr je pozorované zníženie hmotnosti). Metformín má aj ďalšie priaznivé účinky – znižuje hladinu krvných tukov a pozitívne zasahuje do procesu zrážania krvi. Má komplexný mechanizmu účinku (znižuje tvorbu glukózy v pečeni, zvyšuje citlivosť svalov na inzulín, zlepšuje prekrvenie a využitie glukózy, spomaľuje vstrebávanie glukózy v črevách, zvyšuje tvorbu zásobného glykogénu) a keďže nezvyšuje vylučovanie inzulínu, pôsobí šetriaco na pankreatické bunky a jeho podávanie je spojené s minimálnym rizikom závažných nežiaducich účinkov, najmä hypoglykémie.
Určitým obmedzením sú len možné tráviace problémy, ktoré postihujú až 10 % pacientov (zrýchlený pohyb čriev, hnačky, nafukovanie, bolesti v oblasti brucha) a môžu byť dôvodom na prerušenie liečby. Nižšie riziko týchto nežiaducich účinkov je u prípravkov s postupným uvoľňovaním metformínu. Pre riziko laktátovej acidózy by nemal byť podávaný pacientom so zlyhávajúcimi obličkami a alkoholikom. Liečba začína podávaním nižších dávok (500 –850 mg 1xdenne s jedlom) a postupne sa zvyšuje až po dosiahnutie terapeutického cieľa, dávky vyššie ako 2000mg denne (v 2-3 denných dávkach) však už nie sú racionálne. Maximálna denná dávka je stanovená na 3000 mg.
Glitazóny (tiazolidíndióny)
alebo SGLT2 inhibítory, sú látky, ktoré zabraňujú spätného vstrebávania glukózy z obličiek a tak zvyšujú vylučovanie glukózy močom (glykozúriu). Patria sem pomerne nové tzv. gliflozíny – dapagliflozín, kanagliflozín a empagliflozín, ktoré znižujú aktivitu špeciálneho transportného systému (sodík‑glukózového kotransportéra‑2, SGLT2) v proximálnom tubule obličiek. Podávajú sa jedenkrát denne buď samotné alebo v kombinácii s inými liekmi znižujúcimi hladinu glukózy (vrátane inzulínu), kedykoľvek počas dňa nezávisle od jedla. Majú minimálne nežiaduce účinky, nevyvolávajú hypoglykémie, ich podávanie je spojené s miernym úbytkom telesnej hmotnosti spôsobeným nielen stratou tekutín.
Vybrané prípravky sa používajú aj na liečbu srdcového zlyhávania alebo chronického ochorenia obličiek. Môžu zvýšiť riziko genitálnych kvasinkových infekcií a dehydratácie. Zriedkavo môže vzniknúť ketoacidóza aj bez výraznej hyperglykémie. Vracanie, bolesti brucha a nezvyčajné dýchanie vyžadujú neodkladné vyšetrenie. Používanie pri zníženej funkcii obličiek závisí od konkrétneho lieku a dôvodu liečby. Hodnota eGFR pod 60 sama osebe neznamená, že treba všetky gliflozíny vysadiť.
Lieky pôsobiace na inkretínový systém
Inkretíny sú hormóny tráviaceho traktu, ktoré pomáhajú koordinovať odpoveď organizmu na jedlo. Oobjav týchto látok vychádza z pozorovaného faktu, že perorálne (teda cez ústa) podanie glukózy dokáže výraznejšie zvýšiť hladinu inzulínu, ako podanie glukózy parenterálne (injekčne). V organizme tento tzv. inkretínový účinok, teda potravou stimulované vylučovanie inzulínu, vyvolávajú hlavne glukózo-dependentný inzulínotropný polypeptid (GIP) a glukágónu podobný peptid 1 (glucagon-like peptid 1, GLP-1). Inkretíny sú zodpovedné až za 60 % inzulínu vylúčeného z pankreasu po prijatí potravy. Zistenie, že pacienti s DM 2. typu majú menší inkretínový efekt bol základom na prípravu syntetických analógov týchto prirodzene sa vyskytujúcich látok.
V praxi sa dnes používajú:
- Agonisty receptora GLP-1, látky podobné GLP-1 (liraglutid, dulaglutid,semaglutid). Oproti prirodzenému GLP-1, ktorý v tele pôsobí len niekoľko minút, majú významnú výhodu v podstatne dlhšom pôsobení (napr. semaglutid 1 táždeň). Ich úvodným nežiaducim účinkom môže byť pocit na zvracanie, ktorý zvyčajne postupne vymizne. Sú v poslednej dobe veľmi populárne aj vďaka tomu, že dokážu znižovať telesnú hmotnosť i krvný tlak. Väčšina týchto prípravkov sa podáva podkožne, semaglutid existuje aj v tabletách. Perorálny semaglutid má osobitný režim užívania: nalačno po odporúčanom aspoň osemhodinovom lačnení, s najviac 120 ml vody, potom najmenej 30 minút nejesť, nepiť ani neužívať ďalšie perorálne lieky.
- DPP-IV inhibítory (sitagliptín, vildagliptín, alogliptín, linagliptín) dokážu účinne spomaľovať enzymatický rozklad GIP a GLP-1 a tak predĺžením účinku týchto hormónov zvyšovať hladiny krvného inzulínu. Užívajú sa pohodlne vo forme tabliet zvyčajne jedenkrát denne.
- GIP analógy – tirzepatid je dlhodobo účinkujúci agonista GIP a GLP-1 receptora, dnes používaný okrem liečby DM aj na reguláciu telesnej hmotnosti.
Deriváty sulfonylmočoviny
pôsobia najmä prostredníctvom zvýšeného vylučovania vlastného inzulínu v pankrease (prostredníctvom inhibície draslíkových kanálov vyvolávajú depolarizáciu bunkovej membrány a následné otvorenie vápnikových kanálov, čoho dôsledkom je zvýšenie vnútrobunkovej koncentrácie vápnika a vylúčenie inzulínu). Vzhľadom na tento mechanizmus je najčastejším nežiaducim účinkom pri ich podávaní hypoglykémia (riziko môže byť vyššie pri používaní iných liekov, napríklad betablokátorov, fibrátov, warfarínu a podobne).
Z ďalších NÚ treba spomenúť aj možný prírastok na hmotnosti. Nevýhodou môže byť tiež fakt, že tieto lieky môžu „vyčerpať“ pankreas a tak postupne úplné zastaviť tvorbu inzulínu v tele. V súčasnosti preferujeme deriváty sulfonylmočoviny tzv. 2. generácie, u ktorých sú tieto nežiaduce účinky výrazne nižšie. Z týchto látok je najúčinnejší glibenklamid, má teda i najvyššie riziko výskytu hypoglykémií. Gliklazid je vzhľadom na svoju chemickú štruktúru (je hydrofilný) a pôsobenie najmä v pankrease vhodný aj u diabetikov s kardiovaskulárnym ochorením. Deriváty sulfonylmočoviny s výnimkou gliquidonu by sa nemali podávať pacientom s ťažkou poruchou pečeňových a obličkových funkcií a u starších pacientov.
Pioglitazón
Pioglitazón zlepšuje citlivosť tkanív na inzulín. Môže však spôsobiť prírastok hmotnosti a zadržiavanie tekutín. Pri srdcovom zlyhávaní, aj v minulosti, je kontraindikovaný. Nové opuchy alebo dýchavicu treba oznámiť lekárovi.